Ak sa pozrieme do minulosti dospejeme k prekvapivým zisteniam. Až do 19. storočia bola priemerná dĺžka ľudského života len tridsať rokov, no v priebehu 19. storočia to už bolo päťdesiatpäť rokov. Spôsobil to hlavne pokrok medicíny a zlepšenie hygienických podmienok. Dnes je priemerná dĺžka ľudí rôzna - podľa kvality života, a výrazne sa líši. Najmenej sa dožívajú ľudia v Afrike, kde je priemer len 51 rokov, najväčší priemerný vek takmer osemdesiatštyri rokov má naopak miništát Andorra.

Na všetky etapy ľudského života – od narodenia až po smrť, treba hľadieť, ako na prirodzenú ale neodvratnú súčasť života. Existuje recept na vysoký vek: tvoria ho viaceré okolnosti, ako životospráva, správny pohybový režim, racionálna výživa, vyvarovania sa stresových situácií, upravená psychohygiena, a to už v mladších rokoch.

Vysoký vek otvára aj otázku vhodnej opatery, a čo je nemenej dôležité, aj spoločenského programu. Kedysi sa o seniorov starali ich deti, a často krát ich doopatrovali. Doba sa však zmenila. Nielenže sú ľudia aktívnejší a vyťaženejší než kedysi, ale starostlivosť o najstaršieho člena rodiny je podmienená mnohými faktormi, medzi inými aj zvyšujúcou sa hranicou dôchodkového veku, a nie každý je schopný sa o svojich starých rodičov postarať. Preto vznikajú zariadenia pre seniorov a domovy sociálnych služieb pre dospelých, kde sa seniorom poskytuje profesionálna starostlivosť a vyškolený personál im venuje čas, skúsenosti, trpezlivosť a pochopenie.