Článok publikovaný v MY Trenčianske noviny – október 2021
Článok publikovaný v MY Trenčianske noviny – december 2016
Príchod Vianoc do Seniorville
Zo stromov už dávno opadli aj posledné listy. Dych mi vo sviežom decembrovom vzduchu zamŕza a stúpa k holým konárom stromov. Sú postriebrené inoväťou, ligocú sa v prvých lúčoch vychádzajúceho slnka a skrášľujú mi cestu do práce. Keď odbočím ku Seniorville v trenčianskom Záblatí, naskytne sa mi rovnako pútavý pohľad. Stromy s majestátnou bielou korunou sa v parku za bránou rozostupujú pred budovou kaštieľa. Pripomínajú mi jej obyvateľov – sú tiché, pokojné, vyčerpané po dlhom, náročnom roku, s ohnutými konármi. A predsa krásne a dôstojné vítajú všetkých prichádzajúcich.
Nejako takto vnímam starnutie. Ako keď sa stromy pripravujú na zimný spánok. Unavené prahnú po oddychu a pokoji, no zároveň pútajú pozornosť svojou trblietavou bielou námrazou. Mám pocit, že by chceli zvolať: “ Pozri sa na mňa, tu som!“ Ako starkí v Seniorville, ktorí už od dverí kričia: „Sestrička, prosím, poďte sem, niečo od Vás potrebujem…“ A pritom niekedy potrebujú len desať minút času na krátky rozhovor. Chcú sa posťažovať na susedku, na chorobu, je im smutno za rodinou. Alebo naopak, túžia sa s niekým podeliť o radosť z návštevy či dobrej správy, ktorú dnes dostali. Oplatí sa venovať ten čas. Ich úsmev a poďakovanie za to stojí, zohreje na duši.
Staroba v dnešnej dobe stratila uznanie, na ktorom si naši predkovia tak veľmi zakladali. Je to zvláštne, pretože práve seniori sú ľudia, ku ktorým sa utiekame po radu, ľudia so živými príbehmi, ktoré sú neprekonateľné a často krát nad nimi človek len krúti hlavou. Práve takíto ľudia obývajú priestory zrekonštruovaného kaštieľa. Prechádzajú sa po parku, kŕmia zvieratká v obore, zúčastňujú sa rôznych aktivít. Spolu s ostatnými členmi personálu sa o nich nielen staráme, ale snažíme sa s nimi žiť ich životy, vcítiť sa do ich pocitov, súcitiť aj smiať sa spolu… byť slnkom, ktoré v zime zohrieva. Aby im staroba nezanechávala vrásky aj na duši, hoci nimi už majú poznačenú tvár.
Aj u nás sa pomaly všetko chystá na príchod Vianoc. Údržbári namontovali výzdobu a osvetlenie, vianočné stromčeky sú ozdobené. V rámci aktivít klienti zdobia medovníčky, vyrábajú ozdoby, svietniky, vence. Ba už tu bol aj Mikuláš – to bolo radosti a usmiatych tvárí! Vyjadrené slovami jednej klientky: “ Ako málo babkám k šťastiu treba…“ Veru, kúsok šťastia každý deň, najmä teraz, s blížiacimi sa sviatkami. Koľko Vianoc už majú naši klienti za sebou, koľko Vianoc prežitých rôznymi spôsobmi. Ako deti túžobne čakajúce na Ježiška… ako rodičia chystajúci prekvapenie svojim deťom a tešiaci sa z pohľadu na ich šťastné, prekvapené tváričky… ako starí rodičia znovu prežívajúci radosť z darčekov so svojimi vnúčatami… a napokon sami, tu v Seniorville s ostatnými seniormi a sestričkami ako súčasť svojej novej, zvláštnej rodiny.
Prichádza mi na myseľ krásny článok o Vianociach, ktorý som pred pár rokmi čítala. Nepamätám si už autora ani presné znenie textu, budem len kúsok z neho parafrázovať: To, čo je na Vianociach skutočne dôležité, nenájdeš pod stromčekom. Nie je to zabalené a nemá to ani cenovku z obchodu. To, čo je dôležité, nájdeš v úsmeve, priateľskom pohľade, objatí či bozku. To, čo je dôležité, si nájde cestu až k Tvojmu srdcu a objíme Tvoju dušu… a o tomto sú Vianoce
Bc. Paula Kotláriková – opatrovateľka v Seniorville
