Alzheimerova choroba sa diagnostikuje podľa medzinárodných kritérií na základe poruchy epizodickej pamäte a abnormalít v aspoň jednom z pomocných vyšetrení (magnetická rezonancia mozgu, vyšetrenie mozgovo-miechového moku a podobne). Súčasťou diagnostiky je aj neurologické a fyzikálne vyšetrenie. Tiež sa vykonávajú neuropsychologické vyšetrenia.

Podľa Českej Alzheimerovskej spoločnosti existuje desať príznakov, ktoré upozorňujú na možnosť, že existuje pravdepodobnosť diagnózy Alzheimerovej choroby.

Sú to:

• úbytok (až strata) pamäti, ktorá ovplyvňuje schopnosť plniť bežné pracovné úlohy,
• problémy s vykonávaním bežných denných činností,
• problémy s rečou,
• časová a priestorová dezorientácia,
• zhoršujúci sa racionálny úsudok,
• problémy s abstraktným myslením,
• ukladanie vecí na nesprávne miesto,
• zmeny v nálade a v správaní sa,
• zmeny osobnosti,
• strata iniciatívy,
• časté zmeny nálad.

Úbytok pamäti sa prejavuje i neschopnosťou spomenúť si na nedávne udalosti, obtiažnym hľadaním správnych slov, neschopnosťou riešiť každodenné problémy. Dezorientácia v priestore a v čase sa prejavuje možnosťou stratiť sa i na známych miestach, zmenami osobnosti a vyššie uvedené príznaky sa môžu prejavovať v tzv. v nepriamych dôsledkoch (Podľa Huub Bujicena):

• vyhýbanie sa kontaktu a sťahovanie sa do seba,
• strata iniciatívy,
• budovanie fasády: klamstvá a (chytrácke) vyhýbavé odpovede,
• popieranie zabúdania
• závislosť a nárokovanie si na iných,
• agresivita depresia, podozrievavosť,
• hromadenie vecí,
• fyzický nekľud (chodenie sem a tam),
• nadmerná spotreba jedla, pitia a cigariet.

V počiatočných štádiách jednotlivec s Alzheimerovou chorobou dokáže pomerne dobre vyjadrovať svoje potreby a názory. Postupne však dochádza k rozpadu osobnosti, čo má za následok sťaženú komunikáciu. Nedokáže už svoje chyby dostatočne zakrývať a jeho vyjadrovanie a prejavy navonok tak začínajú byť pre neho stigmatizujúce.

Problémy s rečou sa najčastejšie prejavujú nesúvislým hovorom s dlhými prestávkami a opakovaním slov. Typickým znakom je, že človek si pamätá veci z dávnej minulosti a rád o nich hovorí stále dokola, no činnosť, ktorú vykonával pred krátkou chvíľou si nedokáže v pamäti vybaviť. Nedokáže popísať, čo robil v priebehu dňa. Často sa pýta na úplne jednoduché veci, tieto otázky opakuje. Jeho reč je strohá a vety často nedávajú zmysel.

Časté sú poruchy časovej orientácie, kedy chorý nie je schopný povedať, aký je deň či mesiac alebo rok. Prestávajú ho baviť činnosti, ktoré predtým obľuboval. Chorý si svoj stav nepripúšťa, cíti sa zdravý, príznačná je pasivita, k činnostiam je ho treba vyzývať. Pokročilé štádium choroby sa môže prejavovať aj halucináciami a bludmi. Typické je obviňovanie blízkych osôb z krádeže, klamstva, spiknutia.

Záverečné štádium choroby sa prejavuje problémami s chôdzou inkontinenciou,  nechutenstvom, chorý je úplne odkázaný na pomoc iných osôb a vyžaduje špeciálnu starostlivosť. Uzatvára sa do seba, používa iba pár slov alebo prestáva hovoriť úplne. Prítomný môže byť psychomotorický nepokoj – nutkavé chodenie, opakované tlieskanie a pod.